„V tých miestach kedysi stála umelecká galéria môjho starého priateľa“

…bol to presne jeden z tých jedinečných dní niekde v polovici októbra, keď je vonku vzduch čerstvý a ostrý, a obloha modrá bez jediného obláčika.
Na popoludnie som si vzal voľno a pri prechádzke mestom som mal pocit, akoby som plnými dúškami vdychoval čarovné kúzlo jesene. Opýtal som sa svojej osemapolročnej dcéry, či by sa chcela ku mne pripojiť. Bez váhania súhlasila. Domáce úlohy už mala hotové a potešila sa, že na nejaký čas môže mať ocka len pre seba.
Dlho sme sa uličkami mesta prechádzali a stihla mi vyrozprávať novinky o škole a jej kamarátoch, o hodinách tanca či plaveckých tréningoch. Kráčali sme tak dlho a tak ďaleko, až sme sa ocitli na druhej strane mesta. Bola to nová moderná štvrť, v akých elegantné budovy z minulej éry prenechávajú svoje miesto futuristickým stavbám a mrakodrapom, ktoré priam siahajú až ku hviezdam. Zrazu mi hlavou preblesla myšlienka, že niekde v týchto miestach kedysi stála galéria jedného môjho kamaráta z univerzity. Voľakedy ma pozval na jej slávnostné otvorenie, ale nakoniec sa mi tam nepodarilo prísť. Čo mi však bráni v tom, aby som sa tam zastavil teraz a pozdravil ho? Galériu aj môjho kamaráta sme nakoniec našli. Mal veľkú radosť, že ma vidí a môže spoznať moju dcéru.

Poobzeral som sa navôkol: Vskutku som nerozumel tomu, ako sa môže to, čo som okolo seba videl, považovať za umenie.

Moja predstava umenia bola napríklad spätá s peknou maľbou od Raphaela alebo sochou od Canovu.
Tu však na stenách viseli fotografie zachytávajúce predmety, ktoré bežne používame. Netvrdím, že fotografie neboli pekné, to vôbec nie. Nevidel som však na nich nič jedinečné. Absolútne som nerozumel tomu, ako ich môže niekto považovať za umenie.
„Tak čo, páči sa ti výstava?“, vyzvedal môj priateľ. „Je úžasná, naozaj. Úplne mi vyrazila dych!“, vyjachtal som zo seba zdanlivé klamstvo. „A tebe? Čo si o nej myslíš ty, princezná?“, obrátil sa riaditeľ galérie k mojej dcére. Nikdy sa nepýtajte osemročného dievčatka na názor: „Mne sa to nepáči!“ odsekla v rýchlosti.
Keď sa jej opýtal na zdôvodnenie tejto neľútostnej odpovede, dievčatko s nevinnosťou v hlase odvetilo: „No viete, nevidím tu vystavený žiaden pekný obrázok ani sochu! Na obálke knihy ani na panvici nevidím nič krásne!“
Môj priateľ vybuchol do hurónskeho smiechu, potom sa k mojej dcére zohol a uprel na ňu vážny pohľad:

„Máš pravdu, maličká. Máš úplnú pravdu. Ale teraz, ak dovolíš, rád by som ti povedal a možno aj pomohol pochopiť, prečo som sem vybral a zavesil práve tieto fotografie. Umenie, to nie sú len pekné maľby.
Jeden slávny umelec raz povedal, že umenie zviditeľňuje to, čo je pre nás niekedy takmer neviditeľné. A často si ani neuvedomujeme, že umenie je všade okolo nás, ukryté za predmetmi vytvorenými s láskou a oddanosťou.

Nie je náhoda, že sa zvykne hovoriť, že ak je niečo naozaj kvalitne vyrobené, je to „umelecké dielo“. Za každým znamením, za každým najjednoduchším pohybom, ktorý umelec urobí, a to aj v prípade najvšednejších vecí, sa ukrýva úvaha, disciplína a myšlienka.

„Vo veciach musíš vidieť niečo viac. Práve preto som vybral tieto fotografie: Umenie je ukryté dokonca aj v bežných každodenných veciach. Závisí len od teba, či ho chceš vidieť. Ak áno, potom si uvedomíš, že ťa neustále obklopuje“.